Keď som ešte chodila na základnú školu, do galérií a múzeí sme často nechodievali. No ak sme už šli, všetci sme to brali ako deň voľna. Možno to znie prehnane kriticky ale zjednodučene povedané to prebiehalo nasledovne: prišli sme tam a nejaký “ujo” alebo “teta” nám čosi vykladali a my sme si obzerali výstavu. Samozrejme že sme dávali pozor, no ak výkladu bolo veľa, postupne sme počúvať prestali. Vtedy sa väčšinou stalo, že nám pani učiteľka prikázala, aby sme dávali pozor, lebo z toho bude písomka. No tým sa z “voľného dňa” stala ďalšia nudná hodina a záujem o výstavu sa obmedzil len na našu snahu o zachytenie čo najväčšieho množstva faktov z výkladu a zapamätanie si čo najviac názvov vystavovaných artefaktov. Aký to teda malo celé pre nás význam? Nemôžem však obviňovať pani učiteľku, veď ona len chcela, aby sme nevystrájali, počúvali a získali čo najviac vedomostí. No použiť písomku ako motiváciu k pozornosti určite nie je najšťastnejšia voľba (i keď niekedy to skutočne inak nejde). Napriek tomu je to najbežnejší spôsob dosahovania výsledkov, aký učitelia používajú. Táto učiteľkina predstava účinného vyučovania totiž vychádza z bežného prístupu transmisívneho vyučovania, niektorí ho nazývajú aj “tradičou” výukou.

Transmisívne poňatá výuka nezahŕňa takmer žiadne aktivizačné metódy, pomocou ktorých by sa žiak stal priamym aktérom vlastného učenia v spolupráci s učiteľom. Ak však už títo “tradiční” učitelia zahrnuli do vyučovania hru, jej významný edukačný prvok nebrali vôbec do úvahy a hru ukončili slovami “tak koniec hry a ideme sa ďalej učiť”. Ako teda ich žiaci mohli brať výuku? Jedine ako opak hry, čiže ako nutnosť, v horšom prípade ako nutné zlo. No čo však môže byť krajšie ako možnosť učiť sa hrou?

Pre týchto “tradičných” učiteľov bola teda výstava komentovaná sprievodcom jasná voľba. V dnešnej dobe sa ale stále častejšie stretávame s inovatívnejšími prístupmi, ktoré sa, viac než v škole, majú možnosť prejaviť práve v galériách a múzeách skrze galerijnú pedagogiku. Tá je návštevníkom ponúkaná vo viacerých variantoch a jedným z nich je galerijná animácia, ktorá zahŕňa okrem výkladu aj praktické činnosti. Tento spôsob sprístupnenia umenia má význam najmä pre mladšie vekové kategórie, keďže deti dokážu udržať pozornosť približne na dobu, ktorá zodpovedá ich veku (resp. čím menej rokov, tým kratšie pozornosť udržia). Vtedy by mala nastúpiť zmena činnosti v podobe aktivity či priameho zapojenia detí do dialógu. Takýmto spôsobom si deti osvoja najviac nových informácií, a táto pozitívna skúsenosť v nich môže vytvoriť či upevniť kladný vzťah k múzeám či galériám.

Ja osobne galérie a múzeá vo voľnom čase nenavštevujem zas až tak často, približne raz za dva mesiace. Všimla som si ale, že najčastejšími návštevníkmi sú prevažne ľudia dospelí (najmä manželské páry s malými deťmi), dôchodcovia a samozrejme turisti. Pubescentov či adolescentov vídam len zriedka. To môže mať viacero príčin. Jednou z nich je samotná povaha pubescentov.

Ľudia v puberte objavujú svoj vnútorný svet, “hľadajú sa”, emócie sa v nich búria a k tomu všetkému cítia silnú potrebu pochopenia zo strany rovesníkov. Ich záujmy sa často striedajú, chcú byť “in”, a byť neustále pripojení na sociálnych sieťach je pre nich životne dôležité. A teda ktorú z týchto ich potrieb by mohla naplniť návšteva takého múzea či galérie? Múzeá sú predsa “nudné”.

Tento názor vyplýva najmä z nedostatku pozitívnej skúsenosti návštev podobných inštitúcií, ale tiež nedostatok informácií o nich. Čiže tu nastáva problém s nízkou popularizáciou múzeí a galérií, a nedostatku podpory okolia (či už zo strany rovesníkov alebo aj rodičov) voči týmto inštitúciám. Ak by sa mladí dozvedeli o tom, že existuje také múzeum sexu, či múzeum piva, určite by to vzbudilo ich záujem. Ak by sa pubescent vedeckého typu dozvedel o múzeu matematiky či fyziky, šiel by tam (samozrejme za predpokladu, že by návštevu múzea nepokladal za spoločenskú samovraždu).

Napokon je tu samotné prostredie múzea, ktoré môže mladých ľudí odrádzať. Výstavy sa dajú organizovať rôznymi spôsobmi a v rôznych priestoroch, no stále prevláda to sterilné prostredie, miesto vyžadujúce prehnane kultivované správanie, človek si pomaly nemá kam sadnúť, a samozrejme všade okolo dôchodcovia a mamičky s neustálym “pššššt”, ktorým častujú malé deti. Úprimne, ja sa tým pubescentom ani nedivím, že tam nechodia...  

A čo teda tie deti, ktorých tam doviedli ich rodičia? Tu musím spomenúť situáciu, ktorej som bola svedkom pred rokom na výstave Bienále Ilustrácií Bratislava. BIB sa konala v priestoroch Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti. Personál sa správal milo, ochotne pomáhal a vysvetľoval. Ako spomína pán prof. Horáček vo svojej knihe Galerijní animace a zprostředkování umění (1998), návštevník si už pri vstupe vytvára prvé hodnotenia, ktoré neskôr spadajú do celkového dojmu z výstavy. V tomto prípade bolo na prvý pohľad zjavné, že organizátori prispôsobili výstavu nižším vekovým kategóriám. Pri vstupe do jednotlivých miestností boli k dispozícii rôzne nálepky a iné drobnosti, ktoré si návštevníci mohli vziať. Deti majú veľmi radi farebné suveníry, nabudí to ich pozornosť a záujem. Diela boli usporiadané v zreteľne rozdelených sekciách.

Vystavované ilustrácie boli nádherne farebné a nič rušivé od nich neodpútavalo pozornosť. Napriek tomu som sa takmer na konci prehliadky stretla s reakciou istého malého chlapčeka, ktorá ma nemilo prekvapila. Predo mnou šla rodinka s chlapcom vo veku asi 10 rokov. Rodičia sa pristavili pri pestrých kresbách a fascinovaní volali svojho syna. Ten sa však veľkým gestom otočil a s prehnanou nechuťou prehlásil, že jemu sa tam vôbec nepáči, a ťahal rodičov k východu. Keď som to videla, dotklo sa ma to, a hlavou mi vírilo niekoľko otázok. Načo tam vlastne brali toho chlapca, keď to nechcel? Je pravda, že dieťa by sa malo vychovávať so zreteľom na kultúrne hodnoty, no nasilu to nemá zmysel. Na druhej strane nemôžeme deti vychovávať štýlom “keď sa ti to nepáči, nerob to”, pretože detská lenivosť či tvrdohlavosť by mohla zapríčiniť úplnú stratu záujmu o tú oblasť, ktorá sa dieťaťu proste nepozdáva. A pri tom všetci dobre poznáme vďaku, ktorú cítime, keď nás rodičia k niečomu proste dotlačili, a mi sme si až časom uvedomili, že je to tak dobré (či už šlo o druh jedla, činnosť či koníček).

Je veľmi dôležité nájsť v tom rovnováhu. Predsa je tiež mnoho rodičov, ktorí svoje deti nikdy na výstavu nevzali, a ani sami rodičia do múzeí nechodia. Deti sa však učia primárne napodobňovaním, preto sa pri výchove kladie taký dôraz na to, ísť dieťaťu príkladom. Keď sa odmalička dieťa s galériami nestretáva, nemôže si k nim vybudovať žiadny vzťah. Samozrejme ale sú aj výnimky, kedy si ľudia, či už sami alebo s pomocou, našli cestu k týmto inštitúciám aj vo vyššom veku.

Návšteva výstavy by v prvom rade mala byť spájaná s akýmsi estetickým vyžitím, poprípade s naplnením potreby učiť sa. V minulosti boli múzeá využívané predovšetkým na edukačné účely a tie prebiehali už spomínaným transmisívnym spôsobom. Neskôr sa výstavy začali približovať aj širšej verejnosti. Organizátori začali hľadať stále inovatívnejšie spôsoby organizácie expozícií vo svojich  priestoroch, aby prilákali väčšie množstvo návštevníkov. No v dnešnej technológiami preplnenej dobe, kedy si ľudia môžu všetko “vygoogliť”, majú múzeá a galérie silnú konkurenciu. Napriek tomu priamy kontakt s umeleckým dielom nikdy nemôže byť nahradený fotkou na monitore.

Na to, aby človek navštevoval galérie a múzeá, musí mať pochopiteľne vybudovaný kladný vzťah k umeniu ako takému. To ale môže mať mnoho prekážok. V prvom rade je to problém pri percepcii umeleckého diela, či chýbajúce pochopenie pre rozlíšenie umenia od gýču. Ďalej je to fakt, že ľudia majú bližšie k tomu, čo už poznajú. Každý predsa vidí radšej to, k čomu vie priradiť aspoň nejakú informáciu. Preto v múzeu s vystavenými dielami starých majstrov vidíme davy pred Michelangelovým obrazom, a prázdno napríklad pri dielach menej známeho Antonella da Messinu. Ako by sa asi návštevníci dívali na obrazy, ak by nevideli mená autorov? Možno by pri nazeraní na obraz boli objektívnejší? Alebo by im to vzalo jediné záchytné body pri vnímaní umeleckých diel?

Ďalšou vecou je čas, ktorý človek bežne venuje jednému obrazu. V dnešnej dobe, keď na nás z každej strany vykukuje plagát, reklama, televízia je zapnutá skoro celý deň, sme zvyknutí ničomu nevenovať dlhú pozornosť. Taký plagát sme schopný prečítať v priebehu troch sekúnd a ideme ďalej. Všetky informácie sú podávané priamo. Približne takýmto spôsobom vnímame aj obrazy, a preto aj expozície rozdelené medzi tri poschodia sme schopní prejsť za pol hodinu, a domov odchádzame s dobrým pocitom, že si môžeme v hlave zaškrtnúť kolonku “videl som toho a toho známeho umelca”. Človek často zabúda, že obraz môže v človeku vyvolať rôzne emócie, že v obraze môžeme čítať ako v knihe. Každý obraz v sebe skrýva príbeh, ktorý keď poznáme, môže nás autorovo poňatie rozosmiať, alebo aj rozplakať (v dobrom ale aj v zlom slova zmysle). Na druhej strane si však obraz môžeme vychutnať aj bez znalosti autorovho zámeru. To však mnoho ľudí neberie ako možnosť. Umelecké dielo človek vždy vidí len svojimi očami, ten pohľad je však skreslený doterajšími skúsenosťami a vedomosťami či momentálnymi emóciami. Sú obrazy, na ktoré keď sa pozrieme v rôznych psychických rozpoloženiach, môžu v nás vyvolať rôzne pocity. Preto je tiež dobré, aby sme si niekedy našli čas aj na opätovnú návštevu rovnakej výstavy. Prechádzanie sa pomedzi vystavované diela, a nasávanie okolitej atmosféry môže mať pre človeka nenahraditeľný význam, treba sa však naučiť tú atmosféru vnímať a prijať.